Národnooslobodzovací
boj národov Juhoslávie (1941-1945)
|
23.
apríla 1941 bola Juhoslávia rozdelená demarkačnou čiarou na nemeckú
a taliansku okupačnú zónu. V ďaľšej fáze delenia boli uspokojené
územné požiadavky Talianska, Maďarska a Bulharska. 10. apríla
prichádzajú prvé nemecké oddiely do Záhrebu, kde ustašovci vyhlasujú
samostatný Chorvátsky štát – Neovisna država Hrvatska. Nový štát
anektoval oblasti v Bosne, Hercegovine a Srbsku. Z Talianska
sa do Chorvátska vrátil Ante Pavelić, ktorý sa dostal na čelo nového
štátu („poglavnik“). Okupácia vo všetkých častich Juhoslávie prbiehala
mimoriadne kruto. Exilová vláda stratila podporu a ľud sa začal
orientovať na nový, domáci odpor. Hlavnou
silou domáceho odporu sa stáva Komunistická strana Juhoslávie. 27. júna 1941
príjma KSJ uznesenie o formovaní Hlavného štábu národnooslobodzovacích
partizánskych oddielov Juhoslávie (NOPOJ). Za veliteľa Hlavného štábu
vymenovali Josipa Broza Tita, ktorý bol poverený vedením vojenských príprav. 4.
júla bolo prijaté rozhodnutie o začatí vojenských akcíí všetkými
partizánskymi oddielmi. V Srbsku vypuklo povstanie 7. júla 1941 útokom
valjevského partizánskeho zboru. Postupne vznikali nové a nové
partizánske oddiely, ktoré dosahovali značné vojenské úspechy. 13. júla 1941
vypuklo povstanie v Čiernej Hore. Jeho intenzita zaskočila talianskych
okupantov. V Bosne a Hercegovine sa začalo povstanie 27. júla 1941
útokom v Drvare. V Chorvátsku sa začalo povstanie 27. júla
v oblasti Lika. Začiatok odporu v Slovinsku bol 22. júla
a v Macedónsku 11. októbra 1941. Povstalecké akcie sa postupovali
vo všetkých častiach Juhoslávie rozdielne. Vývoj ovplyvňovali rôzne faktory.
Po prvotných úspechoch nasadili okupanti vojenské oddiely do
protipartizánskych akcií. Na jeseň 1941 bol premiestnený hlavný štáb NOPOJ do
mesta Užice na oslobodené územie v Srbsku. V októbri 1941 operovalo
na území Juhoslávie 64 partizánskych oddielov a 3 partizánske skupiny
v počte 60-70 tisíc mužov. Na poradách vedených J.B.Titom sa príjmali rozhodnutia
o vedení odporu. Postupom času prechádzalo povstanie do všeľudového
odporu, čo čoraz viac znepokojovalo Nemcov a ostatných okupantov
a kolaborantov. V septembri 1941 zorganizovalo Nemecko prvú
protipartizánsku ofenzívu, kde zaútočilo 80 000 vojakov, zatiaľ čo
partizánske jednotky disponovali len počtom 15 000 partizánov. Okupantská
prevaha donútial partizánov ustúpiť zo Srbska do Sandžaku a Bosny.
V januáry 1942 začala druhá ofenzíva vo východnej Bosne, kde zaútočilo
30 000 vojakov na iba 4500 partizánov. Odohrali sa ťažké boje, ale partizáni
dokázali udržať rozsiahle oslobodené územia. Tretia ofenzíva mala za cieľ
útok na východnú Bosnu. Útok prebiehal medzi Sarajevom a riekou Drinou.
Aj tu však dosahovali v odpore úspech partizáni. Oslobodili mesto Jajce
a Bihać, ktorý sa stal aj sidlom Najvyššieho štábu. Odpor však prinášal
veľké straty v radoch partizánov, ale aj civilného obyvateľstva.
V oblasti planini Kozara zahynulo 1700 partizánov. Okupanti zajali
a odviedli do koncentračných táborov 50 000 obyvateľov. Koncom roku 1942
vzrástov počet partizánov na 150 000. Proti nim však stála okupačná presila
v počte asi 800 000. Dňa 26. novembra 1942 sa v bosnianskom meste
Bihać konalo zasadnutie všetkých predstaviteľov protifašistického odboja. Na
druhý deň 27. novembra zástupcovia vytvorili Antifašistickú radu národného
oslobodenia Juhoslávie (AVNOJ) (Antifašističko
vijeće narodnog oslobođenja
Jugoslavije). Hlavná úloha novej rady spočívala
v riadení národooslobodzovacích a protifašistických akcií. V roku
1943 podnikli okupanti štvrtú ofenzívu, na ktorej sa zúčastnili nemecké a
talianske divízie. Partizáni museli ustúpiť k rieke Neretve. 15. mája
začína piata ofenzíva, pri ktorej utrpeli partizáni ťažké straty.
V bojoch na Sutjeske zahynuli aj významný partizánski velitelia (Savo
Kovačević a Veselin Masleša). Po prehrách partizáni prešli do
protiofenzívy smerom na východnú Bosnu. V roku 1943 oslobodzujú
partizáni čoraz väčšie územia. Podarilo sa odzbrojiť 15 talianskych divízií.
Po vylodení spojeneckých vojsk v Taliansku je prijatá jeho kapitulácia.
Koncom roku 1943 už operovalo na úzmí Juhoslávie 99 partizánskych oddielov
v ktorých bojovalo do 300 000 vojakov. Po kapitulácii Talianska stratilo
Nemecku podporu na Balkáne a muselo využiť viac vlastných jednotiek. Šiesta
ofenzíva nepriniesla okupantom väčšie úspechy a nedokázala podlomiť
partizánsky odpor. 29.novembra zasadá v meste Jajce rada AVNOJ-a. Boli
tu prijaté rozhodnutia, ktoré smerovali k vzniku novej Juhoslávie.
Hlavnému veliteľovi J.B.Titovi udelili hodnosť maršála a vyslovili uznanie.
V tomto období utrpelo Nemecko porážky na všetkých frontoch. Na jar 1944
uskutočňujú Nemci poslednú siedmu ofenzívu a útočia na mesto Drvar. Najvyšší
partizánsky štáb sa presúva na ostrov Vis, odkiaľ riadi všetky akcie, ako aj
rokuje na medzinárodnej scéne o budúcej novej Juhoslávii. 20. októbra 1944
bol oslobodený Belehrad. Do konca
roku 1944 je oslobodené Srbsko, Macedónsko, Čierna Hora, Dalmácie a ostrovy.
15. mája 1945 je celá krajina definitívne oslobodená. Juhoslávia stratila
počas vojny 1 706 000 obyvateľov. Dňa 29. novembra 1945 bola vyhlásená
Federatívna národná republika Juhoslávia.
|
